19.10.2024 (SITA.sk) – V podtatranskej obci Hranovnica si pripomínajú 200. výročie založenia modrotlačiarenskej dielne a zároveň 50. výročie jej ukončenia. Bola vôbec jednou z najdlhšie fungujúcich dielní na Slovensku, plátno v nej farbili od roku 1824 do roku 1974. Nosnou postavou jej histórie bol posledný hranovnický modrotlačiar Elemír Montško (1900-1974).
Ako pre agentúru SITA pripomenul etnológ z Hranovnice Adam Benko, ktorý sa rovnako venuje modrotlači, budova dielne bola v roku 1980 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
Modrotlač ako remeselná technika zdobenia
Modrotlač je ako remeselná technika zdobenia a sfarbenia látky zapísaná od roku 2018 do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. V Hranovnici založil modrotlačiarensku dielňu v roku 1824 Ján Nehrer.
„Hranovničania boli výborní v pestovaní ľanu. Máme záznam o tom, že jedna hranovnická rodina vyrobila ročne až sto rífov plátna, pričom jeden ríf predstavuje 80 centimetrov,“ opísal Benko vtedajšie ideálne zázemie pre fungovanie dielne.
Po Nehrerovej smrti dielňu prezval Samuel Kozábek a následne Michal Urban, ktorý bol starým otcom Elemíra Montška z maminej strany. Na začiatku 20. storočia prevzal dielňu jeho zať Kornel Montško a po jeho skorej smrti syn Elemír, ktorý mal v tom čase 25 rokov. Rodina Montškovcov však bola s farbiarstvom spätá dávno predtým. Jej korene siahali do oblasti Starej Ľubovne.
„Najstarší záznam o farbiaroch Montškovcoch je z prelomu 18. a 19. storočia z Hniezdneho,“ doplnil etnológ.
Dielňa bola veľmi populárna
Dielňa na konci dediny za Elemíra Montška prosperovala a bola veľmi populárna. On sám bol považovaný za jedného z najlepších farbiarov na Slovensku.
„Ako jeden z mála ovládal techniku štvorfarebnej tlače. Veľa ľudí si totiž myslí, že modrotlač musí byť nutne bielo-modrá, ale ona môže byť aj zeleno-modrá, prípadne aj v rôznych iných farebných kombináciách. Okrem klasickej modrej farbil aj rôzne tmavé odtiene, ktoré boli veľmi obľúbené hlavne na Spiši. No jeho dielňa bola veľmi vyhľadávaná aj široko-ďaleko za Spišom,“ priblížil Benko.
Vlastný vzorkovník
Mal vytvorený vlastný vzorkovník. V tom čase mal región, či samotné rodiny v dedinách svoj vlastný zdroj. Elemír sa špecializoval predovšetkým na tlač važeckých sukní i modrotlač s červeným nádychom pre ženy vo Vernári.
„Ženy si po príchode do dielne vybrali vzor zo vzorkovníka. Potom sa na ešte nezafarbené biele plátno pripla ciacha, išlo o medené pliešky s číslom. Druhý pliešok s totožným číslom dostala žena domov. Keď sa po dvoch až štyroch týždňoch vrátila, podľa neho jej odovzdali zafarbené plátno a objednávky sa tak nepomiešali,“ vysvetlil etnológ.
Formy na tlačenie vzorov na plátno
Na tlač používal Montško drevené, plieškové i kombinované matrice. Išlo o formy na tlačenie vzorov na plátno.
„Elemírová zbierka foriem má v súčasnosti viac ako 980 kusov. Jedná sa o najväčšiu zbierku modrotlačových foriem z jednej dielne na Slovensku, a to aj napriek tomu, že mnoho z nich porozdával rodine. Pôvodne ich mohlo byť aj cez tisíc,“ ozrejmil Benko.
Uvedené matrice spolu s dvoma vzorkovnicami uchováva Podtatranské múzeum v Poprade. Montško pracoval s plátnom a matricami podľa Benka vždy na veľkom mäkkom stole.
„Je dôležité, aby bol mäkký, aby sa matrice lepšie pritlačili, ale zároveň nie úplne mäkký, aby neodskočili,“ vysvetlil.
Zobraziť fotogalériu k článku:
Bývalá modrotlačiarenska dielňa v Hranovnici (fotografie)
Zdĺhavé farbenie plátna
Samotné farbenie plátna bolo podľa jeho slov zdĺhavé. Ako vysvetlil, čisté biele plátno sa najprv muselo vyvariť, riadne naškrobiť a vyžehliť. Potom sa potlačilo vzorom a namáčalo do farbiva, a to hneď niekoľkokrát.
„Jedno namáčanie trvá 30 minút, následne sa celé plátno vytiahne, vyoxiduje a znova ponorí. Montško farbil na 14 potopení,“ opísal etnológ, ktorý sa sám už niekoľko rokov venuje modrotlačiarenskemu remeslu.
Lesk takto potlačenému plátnu dodalo podľa jeho slov mangľovanie na veľkom mangli umiestnenom v stodole pri dielni. Fungoval na konský pohon na princípe gápľa.
Mangeľ sa podarilo zachrániť
„Kôň tam chodil dookola, a aby sa mu nezatočila hlava, prikladali mu na oči dva klobúky. Žehlilo sa tak nie teplom, ale vytvoreným tlakom na mangľovaciu plochu,“ priblížil Benko. Mangeľ sa podľa jeho slov podarilo zachrániť, od roku 2019 je po konzervačných prácach plne funkčný.
„Má jedenásť metrov a ide o najväčší mangeľ svojho druhu na Slovensku a možno aj v Európe či vo svete. Je to zároveň najväčším zbierkovým predmetom Podtatranského múzea,“ dodal.
Znárodňovanie podnikov
Hoci sa Elemírovi Montškovi darilo, aj jemu zmenil život rok 1948. Malé podniky boli v tom čase znárodňované, ľuďom odoberali živnosti a koncesie. Aj Montško sa musel zriecť modrotlače.
„Niesol to veľmi ťažko. Bol nútený vstúpiť do družstva Kroj. Mohol síce naďalej pracovať ako modrotlačiar, ale mal presne stanovenú kvótu, teda koľko plátna a za aký čas mal zafarbiť pre Ústredie ľudovej a umeleckej výroby (UĽUV). Samozrejme, to všetko za najnižšiu sumu,“ uviedol Benko.
Montško prišiel aj o svojho koňa
Na farbenie plátna pre ľudí v okolí mimo zákazky družstva mu tak už veľa času neostávalo. Po roku 1953 prišiel aj o svojho koňa, musel ho odovzdať poľnohospodárskemu družstvu.
„Tým, že sa koník celý život iba točil dookola v stodole, a zrazu mal ťahať ťažké stroje na lúke, dopadlo to tak, že po necelom roku to už nevydržal,“ dodal.
Montško zomrel v roku 1974 bezdetný, testament nezanechal. Jeho smrťou bola ukončená aj činnosť modrotlačiarenskej dielne. Objekt s celým vybavením odkúpilo v roku 1980 Podtatranské múzeum v Poprade. V rovnakom roku bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2003 prešiel napokon objekt modrotlačiarne pod správu obce, vybavenie ostalo v múzeu.
https://cdnv.sita.sk/sites/34/2017/05/modrotlac_montsko_hranovnica.mp4
Viac k témam: Modrotlač, Národná kultúrna pamiatka, Výročie, Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO
Zdroj: SITA.sk – Modrotlačiarenska dielňa v Hranovnici bola populárna, fungovala 150 rokov (video+foto) © SITA Všetky práva vyhradené.
19. októbra 2024
